Čo sa skrýva pod názvom vodná fajka?
Od nepamäti ľudstvo javí záujem o omamné látky, ktoré nám pomáhajú aspoň okrajovo nazrieť do nových prapodivných svetov. Vodná fajka patrila a stále patrí medzi takéto nástroje.
Vodná fajka uzrela svetlo sveta pred vyše 500 rokmi a v súčasnosti opäť zažíva obdobie renesancie. Ťažko sa lokalizuje miesto, kde vodná fajka vznikla, ale výskumy naznačujú že to bolo v Indii.
Vznik vodnej fajky je úzko spätý s príchodom tabaku do Indie, keď vtedajší panovník Džaláladdín Muhammad Akbar (1542 – 1605) dosal od portugalského veľvyslanca do daru tabak spolu s klasickou fajkou, zo zdvorilosti, väčšmi však zo zvedavosti, si párkrát potiahol. Proti tomu dôrazne namietal jeho dvorný lekár Hákim Abú al-Fath, ktorý bol presvedčený o neblahých účinkoch inhalovania tabakového dymu na ľudské telo. Rozšíreniu fajčenia sa však predísť nepodarilo. Sám Veľký Mogul i celý kráľovský dvor zvodu dymu podľahli. Lekár však trval na svojom a navrhol riešenie, ktoré malo škodlivé účinky tabaku zmierniť. Dym mal podľa neho pred vdýchnutím prebublať cez vodu a zbaviť sa škodlivých látok. Takto údajne lekár Veľkého Mogula zhotovil prvú vodnú fajku, ktorá sa zakrátko rozšírila po celej krajine. Je viac než pozoruhodné, že Hákim Abú al-Fath, hneď po príchode tabaku do krajiny, hľadal spôsob, ako predísť jeho škodlivým účinkom. Európania v tom čase neiniciovali žiadne úsilie potvrdiť alebo vyvrátiť hypotézu o škodlivosti tabaku.
Tak ako všetko, aj vodná fajka prešla vývojom. Sprvoti pozostávala z kokosového orechu zvaného narcil (druh palmy rastúcej v týchto končinách) a dvoch dutých stebiel, pomocou ktorých sa vodou prefiltrovaný dym dostával do pľúc. Namiesto tabaku, dovtedy neznámej substancie, sa fajčieval hašiš s prímesou rôznych bylín a korenín. Práve palma narcil stojí za pôvodom neskôr zaužívaného slova nargilé, jedného zo súčasných pomenovaní vodnej fajky.S konštrukčným vylepšením prišli Peržania, ktorí zaviedli porcelánovú banku na vodu či ohybnú trubicu z kože alebo šliach, ktorá bola viac praktická, ale predovšetkým trvácna. Nazvali ju marpic, čo v perzskom jazyku znamená hadie klbko. V tomto období sa objavil aj tabak a tak vymysleli nadstavec na tabak, ktorý bol umiestnený nad telom vodnej fajky. Volali ho ser (v preklade hlava). V tom čase ho vyrábali z bronzu, čím sa zaručila jeho odolnosť.Neskôr sa vodná fajka rozšírila do krajín Blízkeho východu, juhovýchodnej Ázie, severnej a východnej Afriky a Osmanskej ríše, kde bol jej vývoj takpovediac zavŕšený. Tu sa objavil nadstavec na tabak z pálenej hliny ako aj náustok na konci trubice zvaný tiež mabsam.
Do Európy a Ameriky sa vodná fajka dostala až koncom 19.storočia či začiatkom 20.storočia.Vďaka nástupu rýchleho životného štýlu,vodná fajka upadala do zabudnutia.Dnes sa však opäť dostáva na svetlo a teší sa znovu svojej sláve.
Ako fajčivo sa väčšinou vo vodnej fajke používa tabak zmiešaný s melasou, medom a olejom, ktorý je vlhký a mazľavý a pri horení silno dymí. Tabak sa dodáva s rôznymi príchuťami. V Európe sú obľúbené tabaky s príchuťami napríklad jablkový, melónový, mätový, kávový, atď. Naopak v Arabských zemiach sú najobľúbenejšie tabaky silné bez príchutí, napríklad Zaghloul. Na zapálenie tabaku slúži tlejúci uhlík vytiahnutý z ohniska alebo rýchlo zápalné drevené uhlie, ktoré sa používa tiež pri pálení vonných bylín, driev alebo kadidla. Doba fajčenia fajky je závislá na dobe počas ktorej tlie uhlík.
Takže ako vidíme, už pred stovkami rokov boli vodné fajky považované za symbol slasti a pohody, ktorý nechýbal v žiadnej čajovni či domácnosti orientu. Postupne toto kúzlo objavovali aj ďalšie krajiny a teraz si môže dovoliť vlastniť vodnú fajku každý.
